Niektoré veci si človek nesie celý život, aj keď si ich ani neuvedomuje.
Hanba za vlastné telo je jedna z nich.
Nie je vrodená – naučili sme sa ju. Od detstva, keď nám niekto povedal:
„obleč sa“, „neukazuj sa“, „to sa nepatrí“.
A tak sme si neobliekli len šaty.
Obliekli sme si aj masky, tie ktoré sa od nás očakávajú.
A niekde po ceste sme zabudli, aké to je – cítiť sa vo svojom tele prirodzene.
Telo ako nepriateľ
Postupne sme sa naučili pozerať na telo ako na niečo - objekt, ktorý je potrebnée hodnotiť.
Porovnávame sa, sledujeme ideály krásy, ktoré sa menia podľa reklám, módy či filtrov na sociálnych sieťach.
Často zabúdame, že telo nie je výkladná skriňa.
Je to domov duše, miesto, kde dýchame, kde cítime.
Keď sa na seba pozrieme bez posudzovania, uvidíme nie nedokonalosť – ale príbeh.
A každý príbeh je iný. Tak ako telo, ktoré ho nesie.
Naturizmus ako liek na hanbu
Naturizmus nie je len o tom, že zložíš oblečenie.
Je to o tom, že zložíš aj všetky tie vrstvy, ktoré si si roky nahromadil – strachy, očakávania, predstavy o tom, ako by si mal vyzerať.
Keď si nahý v prírode, zrazu sa všetko zjednoduší.
Nie je tam nič, čo by ťa delilo od zeme, od vody, od vzduchu.
A možno ani od samého seba.
Ten prvý moment, keď sa človek odváži byť nahý pod otvoreným nebom, býva zvláštny.
Zrazu cítiš vietor na pokožke, zem pod nohami… a ticho.
Nie hanbu, ale pokoj.
Akoby si sa po dlhom čase zhlboka nadýchol.
Hanba nie je tvoja
Hanba nie je prirodzená. Bola naučená.
A keď ju začneš spochybňovať, začne sa pomaly rozpúšťať.
Nie preto, že chceš šokovať svet, ale preto, že si spomínaš, aké to je – byť sám sebou, bez zbytočných vrstiev.
Sloboda neznamená provokovať.
Sloboda znamená nepretvarovať sa.
Záver
Možno je to celé len o návrate k jednoduchosti.
K telu, ktoré cíti vietor, vodu a slnko.
K pokoju, ktorý prichádza, keď už nič netreba skrývať.
Možno práve vtedy začíname ozaj žiť –
keď si dovolíme byť nahí v každom zmysle slova.
… napíšte, či to cítite podobne, máte k tomu výhrady alebo aj vlastný postoj či príbeh.
